Aj Rakúsko malo svojho Kočnera

Autor: Tomáš Popovič | 27.6.2018 o 14:27 | (upravené 27.6.2018 o 18:41) Karma článku: 10,15 | Prečítané:  13501x

Nízky, bystrý, arogantný, s kontaktami na sociálno-demokratickú vládu. Podozrivý a skompromitovaný, no neodsúditeľný pre svoje dobré styky. Aj taký bol kontroverzný rakúsky podnikateľ Udo Proksch, kým ho nedostal doživotie.

Dizajnér alebo blázon?

Proksch, pôvodom Nemec, sa pôvodne v 50. rokoch zaoberal vytváraním dizajnu slnečných okuliarí a založil značku Serge Kirchhofer, ktorá existuje dodnes. Okrem toho sa venoval žurnalistike, ale aj iným "zvláštnym" aktivitám. Na prelome 60. a 70. rokoch predstavil "inovatívny" spôsob pochovávania mŕtvych ľudí, ktorí mali byť do hrobov pochovávaní "postojačky" v plastových tubách, aby sa šetrilo miesto na preplnených cintorínoch a podporil priemysel výroby plastov. Medzi ďalšie, z jeho neortodoxných nápadov, sa zaradila myšlienka otvoriť zariadenie, kde by sa mohli ľudia (doslova) "hrať na vojnu" a teda po sebe strieľať so skutočnými zbraňami a muníciou.

Kontakty s najvyššími

Napriek svojej excentrickosti a možno práve vďaka nej, sa čoskoro po príchode do Viedne, stal miláčikom miestnej smotánky a politických špičiek. Medzi jeho priateľov patrili najmä sociálno-demokratickí politici, ako Karl Blecha, vtedajší minister vnútra, alebo Leopold Gratz, ktorý bol počas svojej kariéry predsedom rakúskej národnej rady, ministrom zahraničných vecí a primátorom Viedne. Medzi jeho ďalších priateľov patril aj generál Karl Lütgendorf, ktorý slúžil ako minister obrany.

Proksch kúpil známu viedenskú kaviareň Demel, a na jej treťom poschodí zriadil takzvaný Klub 45, v ktorom sa stretávala rakúska elita. Medzi pravidelných hostí patrili spomínaní socialisti, ale aj iné osobnosti vtedajšieho spoločenského života (herci, obchodníci, právnici a športovci). V roku 1976 tam napríklad, spolu s Prokschom, oslavovali získanie titulu formuly F1 aj Niki Lauda a James Hunt.

Taký bežný poistný podvod (Lucona)

V tom istom roku, sa Proksch spolu so svojim obchodným partnerom Daimlerom, rozhodli, že urobia poistný podvod. Prostredníctvom svojich obchodných spoločností nakúpili staré nefunkčné zariadenie na ťažbu uhlia a iný šrot (doslova). Toto obsolétne zariadenie potom dali premaľovať a prelakovať, aby vyzeralo ako funkčné zariadenie na ťažbu, respektíve spracovanie uránu. Následne si nechali svoj "výtvor" poistiť na sumu, vtedy zodpovedajúcu 18 miliónom amerických dolárov. Proksch si vybral poisťovňu, ktorá bola prepojená s politickou stranou ÖVP, teda s rivalom sociálno-demokratickej strany. Disponoval totiž informáciami, že predstavitelia spomínanej strany si prostredníctvom spriaznených osôb vyplácali nároky na poistné plnenia zo sfalšovaných poistných udalostí. Túto vedomosť chcel využiť pre prípad, že by sa poisťovňa zdráhala vyplatiť poistné. V tom istom čase, Udo Proksch požiadal svojho priateľa, generála Lütgendorfa (ministra obrany a akcionára v niektorých Prokschovych spoločnostiach), aby mu požičal vojenské vybavenie na účely natáčania filmu. V tejto súvislosti si, okrem iného, Proksch od armády zobral veľké množstvo výbušnín.

Poistené "uránové zariadenie" bolo v Taliansku umiestnené na loď Lucona. Nikto nekontroloval obsah nákladu. Po 17 dňoch, odkedy Lucona opustila prístav, nachádzajúc sa v Indickom oceáne, explodovala. Pri tejto explózii zomrelo šesť z dvanástich členov posádky lode. Po týchto udalostiach si Prokschove spoločnosti u poisťovne uplatňovali nárok na poistné plnenie, tá však odmietala zaplatiť. Keďže mala poisťovňa podozrenie, najala si súkromného detektíva, ktorý neskôr celú vec odhalil. Médiá spočiatku o veci nechceli veľmi informovať. Nečudo, boli v rukách socialistov. Prípad sa naťahoval až do roku 1982, kedy súd nariadil poisťovni vyplatiť Prokschovej spoločnosti 18 miliónov dolárov. Poisťovňa, však trvala na svojom a žiadala riadne vyšetrenie celej veci. V tejto chvíli na scénu prišli Prokschovi priatelia z politiky. Dlhodobý funkcionár rakúskych socialistov a vtedy úradujúci minister vnútra Karl Blecha, spolu s inými, blokovali vyšetrovanie až do roku 1985.

V roku 1985 polícia v súvislosti s aférou Lucona prvýkrát zatkla Prokscha a Daimlera. Leopold Gratz, vtedajší minister zahraničných vecí zabezpečil ich prepustenie. Sfalšoval totiž dokument, ktorý tvrdil, že rumunská štátna obchodná spoločnosť doručila zariadenie na spracovanie uránu švajčiarskej spoločnosti a tá ho predala Prokschovi. Okrem toho, Gratz poslal Prokschovi úradný list do väzenia, v ktorom ho ubezpečil, že všetko bude v poriadku.

Pád

Po roku 1989 investigatívny tím našiel vrak lode Lucona. Zistenia potvrdili dovtedajšie mediálne dohady, a zistenia prokuratúry. Loď bola odpálená na diaľku. Udo Proksch ušiel do Ázie, no bol zatknutý na viedenskom letisku, kam neskôr pricestoval pod falošným menom a podrobený plastickým operáciám. V roku 1992, bol odsúdený na doživotie za šesť vrážd a šesť pokusov o vraždu. Umrel v roku 2001 počas srdcovej operácie. Klub 45 bol zatvorený, odniesla si to aj politická kariéra jeho priateľov. Lepold Gratz, sa nikdy nestal prezidentom, na post ktorého mal ako favorit kandidovať (paradoxne však vo Viedni od roku 2010 existuje, po ňom pomenované, námestie). Generál Lütgendorf spáchal samovraždu. No Karl Blecha, ktorý musel pod ťarchou škandálu odstúpiť, bol až do apríla 2018 predsedom združenia dôchodcov Rakúska.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Konšpiračné teórie doľahli aj na Hlinu (Schutzov týždeň)

Na reguláciu zostáva už len populizmus.

EKONOMIKA

Zavreté účty, odídený premiér. O čom bola Panama Papers

Najvýraznejši zistenie zo Slovenska bolo o akcionárovi poisťovne Dôvera.


Už ste čítali?